Prihlásenie

Syndróm vyhorenia: Tichý zabijak v práci aj doma

Predstav si, že sa ráno zobudíš a vonku je hmla. Čo ťa ako prvé napadne? Zaspím ešte na chvíľu, veď nič mi neujde.
Rýchlo si dám kávu a nastavím sa na režim.
Neviem, čo mám čakať, ten deň je zahalený rovnako ako ulica.
Pôjdem si zabehať, je to tajomné a osviežujúce.
Ten deň už dopredu vyzerá ťažko.

Ak by ti niekto povedal, že si „nepostrádateľný“, čo by si si v duchu pomyslel? To len hovorí, lebo chce, aby som znova ostal dlhšie.
Možno áno, ale je to vyčerpávajúce.
Je to milé, ale nie som si istý, či je to pravda.
Áno, som v tom dobrý, to ma teší.
Nie je to fér voči mne – čo ak si chcem oddýchnuť?

Ako vyzerá tvoj „dokonalý deň“ – bez práce? Ticho, nikto nič odo mňa nechce.
Cestujem, objavujem nové miesta a farby.
Som s ľuďmi, ktorým nemusím nič dokazovať.
Robím niečo, čo ma baví, hoci aj celý deň.
Dokonalý deň? Neviem, kedy som ho naposledy mal.

Keď niekto z tvojej rodiny alebo kolegov odchádza „vyhorený“, čo si myslíš? Treba si vedieť udržať balans – to je celé.
Možno sa až príliš snažil.
Aj ja som na tenkom ľade, len to ešte nevidno.
Je to dôsledok nefunkčného systému.
Každý si musí niesť svoju zodpovednosť.

Predstav si, že zrazu nemáš žiadne povinnosti. Čo robíš prvú hodinu? Ležím a nedýcham – konečne ticho.
Cítim úzkosť – čo mi ušlo?
Naplánujem si, čo všetko „musím“ ešte stihnúť.
Užívam si pocit slobody.
Začnem robiť niečo úplne nové.

Ak by si mal opísať svoju aktuálnu psychickú kondíciu ako počasie, aké by to bolo? Nekončiaca búrka, ktorá sa len presúva.
Premenlivé – chvíľu slnko, chvíľu lejak.
Zamračené s dusivou vlhkosťou.
Jemný vietor a občas lúč nádeje.
Ticho pred búrkou.

Čo pre teba znamená „zodpovednosť“? Ťarcha, ktorú si často nesiem sám.
Niečo, čo treba plniť bez ohľadu na okolnosti.
Zdroj rešpektu – aj voči sebe.
Sloboda rozhodnúť sa a niesť následky.
Obojstranná dohoda, nie jednostranné bremeno.

Keď si v miestnosti plnej ľudí, ktorí od teba niečo chcú, čo cítiš? Ako keď mi niekto odčerpáva kyslík.
Napätie, ale zvládnem to – ako vždy.
Snažím sa z nich stiahnuť pozornosť na niekoho iného.
Uvedomím si, že som pre nich dôležitý.
Útek – aspoň myšlienkami.

Ako by vyzeralo tvoje ideálne „pracovné prostredie“? Miesto, kde ma nechajú robiť veci po svojom.
Tím, ktorý spolu drží a netlačí sa cez noc.
Práca, ktorá má zmysel, ale netlačí ma do kúta.
Voľné tempo, kde si viem veci nastaviť sám.
Tam, kde ma práca nežerie zvnútra.

Čo by si si želal, aby ti ľudia hovorili častejšie? „Ďakujem, nemusíš všetko zachraňovať.“
„Daj si pauzu, svet počká.“
„Vidím, že to prežívaš, som tu.“
„Tvoja energia je inšpirujúca.“
„Nemusíš byť stále silný.“