Prihlásenie

Ako rozpoznať skryté potreby svojich detí a naplniť ich

Predstav si, že tvoje dieťa bez zjavného dôvodu prestane rozprávať. Čo ťa napadne ako prvé? Možno si len hrá nejakú hru, sledujem, čo urobí ďalej.
Musí sa niečo stať – okamžite zisťujem, čo sa deje.
Nechám mu priestor, ale potichu sa začnem báť, že je to moja vina.
Začnem si spytovať svedomie, či som ho nepreťažil/a alebo niečo nezanedbal/a.
Zamrzne mi mozog, neviem čo robiť – dúfam, že to prejde samo.

Predstav si, že tvoje dieťa ti ukáže kresbu, ktorú vôbec nechápeš. Ako reaguješ? Usmejem sa a pýtam sa, čo to znamená – nech mi to vysvetlí.
Poviem niečo neutrálne, nechcem ho uraziť.
Snažím sa hľadať skrytý význam – čo mi tým chce povedať?
Poviem mu, že je to krásne, aj keď vnútri cítim rozpaky.
Začnem rozmýšľať, či je s ním všetko v poriadku – tá kresba ma znepokojí.

V situácii, keď dieťa nechce ísť do školy, tvoja prvá myšlienka je: Nechce sa mu, je lenivý deň.
Možno sa tam niečo stalo – idem pátrať.
Uvažujem, či som ho príliš netlačil/a.
Cítim hnev – škola je povinnosť a musí sa tam ísť.
Znepokojí ma to – premýšľam, čo potrebuje a neviem to pomenovať.

Keď tvoje dieťa povie, že sa mu niečo nepáči na tebe, tvoja emocionálna reakcia je: Som zvedavý/á – pýtam sa, prečo to tak cíti.
Trochu ma to bodne, ale snažím sa neukázať to.
Cítim sa vinný/á – musím niečo napraviť.
Nahnevám sa – nie som predsa zlý/á rodič.
Zatváram sa do seba – mám pocit, že ma dieťa odmieta.

V detstve si sa cítil/a pochopený/á najmä vtedy, keď: So mnou niekto trávil čas bez očakávaní.
Niekto ma pozorne počúval.
Mi niekto rozumel aj bez slov.
Mi niekto dal praktickú pomoc alebo radu.
Som bol/a neviditeľný/á, ale nikto na mňa netlačil.

Ak má tvoje dieťa záchvat zlosti na verejnosti, čo ťa vnútorne najviac ovplyvní? Potreba dieťaťa – chcem mu pomôcť, nie ho umlčať.
Obava, čo si myslia ostatní.
Pocit zlyhania ako rodič.
Hnev – nechápem, prečo sa nevie ovládať.
Bezradnosť – neviem, čo presne potrebuje.

Ako najčastejšie spoznáš, že dieťa niečo trápi, aj keď to nepovie? Podľa zmeny výrazu tváre alebo očí.
Z jeho správania – začne byť tiché alebo agresívne.
Intuitívne to cítim, aj keď nie je vidieť nič konkrétne.
Začne sa vyhýbať kontaktu alebo rutine.
Potrebuje ma viac objímať alebo byť fyzicky blízko.

Ak by si mal/a opísať „neviditeľné potreby“ detí jedným obrazom, čo ťa spontánne napadne? Prázdna izba so zavretými dverami.
Záhrada plná semien, ktoré čakajú na slnko.
Zrkadlo bez odrazu.
Pieseň bez slov.
Bludisko so skrytým východom.

Ak má dieťa opakovaný problém, tvoje vnútorné nastavenie je najbližšie k: Možno sa mu niečo snaží povedať a nevie ako.
Musíme hľadať systém a riešenie.
Zamýšľam sa, či to nie je niečo, čo mu odrážam ja.
Musím ho naučiť, ako sa má správať.
Zastavím sa a čakám, kým sa niečo samo odkryje.

Keď si predstavíš ideálny vzťah rodiča a dieťaťa, čo si predstavíš ako prvé? Dialóg v tichu – bez slov, ale plný porozumenia.
Zdieľaný smiech a spoločné zážitky.
Objatie, ktoré niečo lieči.
Dieťa, ktoré sa nebojí byť samo sebou.
Pocit, že obaja rastú spolu – každý svojim tempom.