Prihlásenie

Citlivá disciplína: Ako vychovávať s rešpektom

Predstavte si, že dieťa opakovane porušuje dohodnuté pravidlo. Čo vo vás ako prvé prebleskne? Asi to ešte nechápe úplne do hĺbky.
Možno chce moju pozornosť, ktorú inde nedostáva.
Zvažujem, či bolo to pravidlo naozaj fér.
Zase to robí naschvál…
Musím mu znova jasne ukázať hranice.

Dieťa sa pred vami rozplače kvôli niečomu, čo považujete za maličkosť. Ako reagujete vnútorne? Uvedomím si, že jeho svet má inú mierku.
Začnem sa cítiť zodpovedný za jeho slzy.
Trochu ma to znervózni, no snažím sa zachovať pokoj.
Cítim frustráciu, že sa takto nedá fungovať.
Premýšľam, čo je za tým – možno niečo, čo nevidím.

Ak by ste mohli byť neviditeľní a sledovať, ako iní vychovávajú deti, čo by vás najviac zaujímalo? Ako reagujú v napätých situáciách.
Či sa správajú autenticky alebo hrajú rolu.
Ako dieťa reaguje, keď je samo so sebou.
Koľko rešpektu dávajú dieťaťu v konflikte.
Či ich deti rešpektujú zo strachu alebo dôvery.

Keď si spomeniete na vlastné detstvo, ako vnímali dospelí vaše emócie? Boli prehliadané, ale naučil/a som sa ich potláčať.
Zľahčovali ich, no s láskou.
Brali ich vážne, a to mi dalo istotu.
Nerozumela som im, a nik mi nepomohol.
Mali na ne svoj „manuál“, ktorý mi nevyhovoval.

Ak by ste mali zveriť svoje dieťa niekomu inému na mesiac, čo by ste mu/jej napísali na lístok? Miluj ho, aj keď bude ťažké ho chápať.
Buď mu sprievodcom, nie generálom.
Nehľadaj poriadok, hľadaj spojenie.
Uč ho pravidlám, inak sa stratí.
Nezabudni na trpezlivosť – veľa, veľa trpezlivosti.

Ako by ste opísali svoje nastavenie vo chvíli, keď vás dieťa vyruší uprostred dôležitej úlohy? Neskrývané podráždenie – je to už „cez čiaru“.
Reflexný výdych a rýchla reakcia.
Vnútorný boj medzi povinnosťou a vinou.
Prepnem do „rodičovského módu“, aj keď ma to vyruší.
Zastavím sa a spýtam sa, či to nemá symbolickú hodnotu.

Predstavte si situáciu, kde dieťa neustále kladie otázky. Ako to na vás pôsobí? Teší ma jeho zvedavosť.
Vnímam to ako signál neistoty.
Je to únavné, ale učím sa tomu rozumieť.
Chcem mu vysvetliť, že aj ticho je odpoveď.
Zamýšľam sa, kde mu chýba dôvera vo vlastné odpovede.

Čo si myslíte, že si deti najviac zapamätajú zo svojho detstva? Pocity, ktoré s nami zažívali.
Či boli prijímané, aj keď zlyhali.
Kto pri nich bol, keď to bolelo.
Kedy boli potrestané alebo pochválené.
Aké limity boli neprehliadnuteľné.

Ako by ste odpovedali dieťaťu, ktoré povie: „Ty ma nikdy nepočúvaš“? Povedz mi, čo potrebuješ, a skúsim byť viac prítomný.
Máš pocit, že ťa prehliadam? Je to pre teba dôležité?
To ma bolí. Skús mi to vysvetliť ešte raz.
To nie je pravda, veď sa snažím.
Ty ma tiež nie vždy počúvaš…

Ak by ste mali opísať rešpekt v jednom obraze, čo by to bolo? Dospelý, ktorý kľakne na úroveň dieťaťa.
Otvorená náruč bez slov.
Dve ruky, ktoré sa držia – ale voľne.
Brána, ktorá sa zavrie s úsmevom.
Kompas – vždy ukazuje smer, no neťahá.