Prihlásenie

Konverzačné okná: Umenie načasovania v rozhovore

Predstav si, že niekto začne hovoriť o veci, ktorá ťa zaujíma, no ty práve rozmýšľaš o niečom úplne inom. Čo urobíš ako prvé? Pozorne sa započúvam, aj keď ešte úplne nevnímam.
Počkám, kým dohovorí, a potom sa vrátim k svojej myšlienke.
Zachytím kľúčové slová a podľa nich odpovedám.
Preruším ho, že teraz nie som schopný sa sústrediť.
Usmejem sa a prikyvujem, no mentálne som stále inde.

Aký je tvoj vzťah k momentom ticha počas rozhovoru? Vnímam ich ako prirodzenú súčasť rozhovoru.
Cítim nutkanie ich rýchlo vyplniť slovami.
Využívam ich na pozorovanie druhej osoby.
Ticho ma znervózňuje, neviem, čo sa odo mňa čaká.
Často práve vtedy cítim najväčšie spojenie s druhým.

Predstav si, že ti niekto skáče do reči. Ako to ovplyvní tvoju náladu? Väčšinou sa stiahnem a nechám ho rozprávať.
Zvýšim hlas, aby som si udržal priestor.
Snažím sa pochopiť, prečo ma prerušil.
Cítim sa prehliadnutý a ukončím tému.
Vnímam to ako výzvu a zapojím sa ešte intenzívnejšie.

Ktoré z týchto vyjadrení ťa najviac vystihuje pri skupinovej diskusii? Čakám, kým budem vyzvaný k slovu.
Mám tendenciu hovoriť, keď si myslím, že hrozí ticho.
Reagujem na neverbálne signály ostatných.
Snažím sa byť prvý, aby som určil tón rozhovoru.
Vstupujem až vtedy, keď cítim, že môžem niečo zmeniť.

Ako reaguješ, keď ti niekto položí veľmi otvorenú otázku? Odpoviem stručne a čakám, kam bude smerovať ďalej.
Zamyslím sa, či sa za otázkou neskrýva niečo viac.
Poviem to, čo si myslím, že chce druhý počuť.
Zavtipkujem, aby som odľahčil situáciu.
Otvorím sa viac, ako som pôvodne plánoval.

Ak niekto počas rozhovoru často kontroluje telefón, čo si pomyslíš? Zrejme má niečo dôležité.
Niečo v našom rozhovore ho asi nudí.
Cítim sa ignorovaný.
Pripomeniem mu to jemným gestom.
Nechám to tak, no mentálne sa odpojím.

Ktoré z týchto vyjadrení by si použil, ak niekto prebral tému, o ktorej veľa vieš? Nechám ho hovoriť a doplním len, keď sa pomýli.
Pridám svoj pohľad, aj keď sa mierne odlišuje.
Očami dám najavo, že som pripravený vstúpiť.
Zasmejem sa a prejdem k inej téme.
Vážim si, že sa o to zaujíma, a načúvam.

Čo pre teba znamená „vhodný moment“ v rozhovore? Keď druhý stíchne alebo sa pozrie mojím smerom.
Keď cítim, že moje slová môžu niečo posunúť.
Keď ma niečo vnútorne núti prehovoriť.
Keď ostatní prestanú hovoriť a je ticho.
Vtedy, keď sa objaví súvislosť s tým, čo viem.

Ako vnímaš rozhovor, v ktorom ti druhý človek často len prikyvuje? Mám pocit, že naozaj počúva.
Nie som si istý, či naozaj vníma, čo hovorím.
Začnem hovoriť stručnejšie a menej detailne.
Skúsim sa ho spýtať na názor.
Berem to ako signál, že by som mal skončiť.

Čo ťa najviac povzbudí pokračovať v rozhovore? Zvedavé otázky a pohľad do očí.
Súhlasné pokývanie hlavou.
Keď niekto doplní moju myšlienku.
Ticho, ktoré dáva priestor.
Vlastné nadšenie z témy.